Správy STV majú za sebou najväčšiu formálnu zmenu posledných rokov: zmenu vysielacieho času (z 19:30 na 19:00) a zdvojnásobenie minutáže. Pre tak dôležitú reláciu ako hlavný spravodajský formát je tento krok tak gigantický – a vzhľadom na roky upadajúci význam Správ STV aj tak zásadný, že žiadny vysielateľ by prípravy nenechal iba na náhodu. Teda takmer žiadny…
Slovenská televízia už vopred avizovala, že žiadne zázraky čakať netreba – nová nebude grafika a štúdio, nová nebude ani kvalita. Napriek zdvojnásobeniu vysielacieho času nemal byť nový ani obsah – hlavné správy sa iba spojili s existujúcim regionálnym formátom.
STV sľub splnila. V pondelok sa nič nové naozaj nekonalo. Až na zopár (aj úspešných) pokusov o originálne spracovanie témy sa z obrazovky opäť rinula überkorektná suchopárnosť s veľmi malou štipkou pridanej hodnoty.
Kľúčové prvé minúty, ktoré by divákov predchádzajúcej populárnej súťaže 5 proti 5 mali motivovať, aby po 15-ročnom zvyku sledovať Televízne noviny na Markíze (taktiež so štartom o 19.) skúsili niečo nové, Správy STV vyplnili piatimi minútami politickej he-said, she-said „žurnalistiky“, pozostávajúcej z prestrihov vyjadrení koaličných a opozičných politikov. A aby sa nepovedalo, pár sekúnd dostal politológ. Treba uznať, že v čiapke, ktorá bola naozaj zábavná. Novinársko-analytický vklad? Žiadny. Verbálna originalita redaktorského vstupu? Nula bodov. Misia „nenahnevajme súdruhov“? Splnená na sto percent.
Ani nasledujúce témy ničím neohúrili. Tisíckrát premletá téma o predpisovaní účinnej látky na lekárskych receptoch nepriniesla nič nové. Televízia si mohla dať námahu napríklad s anketou o tom, či pacienti reálne dostávajú u lekárov a lekárnikov na výber z rôznych alternatív liekov. Namiesto toho dostali priestor babičky, vyjadrujúce spokojnosť so svojimi pilulkami.
Otrepaná bola aj téma s Danubianou a vytúženou kunsthalle, vychádzajúca z bezvýznamnej tlačovej konferencie. Ak sa téme v rámci povinných jázd venuje tlačová agentúra – v poriadku. Ale hlavné správy televízie?
Originalitu spracovania treba vyzdvihnúť napríklad pri téme z Bruselu, pri ktorej sa redaktorka pohrala so satirickým videom o dvojici Merkozy. Vyčnieval aj investigatívnejší regionálny príspevok o pochybných objednávkach reklamných predmetov v Žiline. Keďže televízia je vizuálne médium, špeciálna cena musí putovať aj za asi jedinú tabuľku počas celých správ STV. O infografikách (pri ultravysokých nárokoch dokonca v 3D) ináč nebolo ani chýru.
Práca s obsahovými blokmi nebola v 40-minútových Správach STV v podstate žiadna. Až na záverečný regionálny blok (pričom jeden šot sa prepašoval medzi predchádzajúce témy) boli príspevky radené bez ladu a skladu – určite nie podľa kritérií ako dôležitosť, aktuálnosť a divácka atraktivita.
Prečo sa Správy STV povinne nemôžu (na úrovni) v každom vydaní venovať biznisu, vede, technológiám a kultúrnym udalostiam, zostáva roky nevyriešená záhada aj v nových Správach STV.
RTVS, žiaľ, stále nepochopila, že diváci, ktorí by mali byť cieľovkou spravodajstva médií verejnej služby – to znamená vzdelanejší, konzumujúci správy počas celého dňa cez plejádu komunikačných kanálov – určite nečakajú na siedmu hodinu večer, aby sa dozvedeli, čo nové v republike. Od televízie očakávajú buď senzácie a bulvár – a potom prepnú na komerčné televízie, alebo pridanú hodnotu k informáciám, ktoré už zachytili na počítači, mobile a tablete či v rádiu. A práve tu je, respektíve bol priestor pre STV.
Sú Správy STV zlé? Nie. Sú dobré? No way. Zlé východisko na zvyšovanie sledovanosti iným, ako schedulingovým čachrovaním.






