Minister kultúry Marek Maďarič si nemohol výzvu na rozpravu o „idiotizácii“ a „barbarizácii“ národa televíziou načasovať lepšie. V pondelok Martinka z Turca na TV Joj vylepila svojej súperke v premiére novej série šou Farmár hľadá ženu, v utorok politik Igor Matovič vysypal na hlavu poslanca Martina Poliačika sáčok s injekčnými striekačkami. Primitívne správanie skutočne zaplavilo televízne obrazovky, v tom druhom prípade je dokonca platené z verejných zdrojov.

Podobné výzvy si možno pamätať naposledy spred necelých desiatich rokov, keď sa kultúrna elita rozplývala nad úrovňou STV alebo vtedy ešte čerstvom výkvete televízneho trashu – Mojsejovcoch. Prvý reality boom opadol, nastúpil čas nevinných castingových programov a nekonečných seriálov. A politikov trápila už iba príliš hlasná reklama.
S meškaním typickým pre Slovensko sa dostavila móda docusoaps, ktorých tvorcovia vyhľadávajú čo najbizarnejšie reálne postavičky a z ničoho sa snažia vytvoriť zábavnú story.
Základný omyl, ktorým je ovplyvnené lamentovanie nad úrovňou TV programu, je zastaraná predstava o hŕstke vplyvných staníc, určujúcich vkus národa. To už pritom dávno neplatí. A nie je to len teoretickým výberom zo stoviek TV kanálov.
Za 30-percentnými trhovými podielmi tých úspešnejších reality šou sa v skutočnosti neskrýva tretina populácie. V širšej cieľovke 12+ ide zväčša iba o približne desatinu ľudi z tejto vekovej kategórie – zvyšných 90 percent pozerá iné TV programy alebo si našlo zmysluplnejšiu činnosť. To naozaj nie je ovplyvňovanie národného vkusu.
Nízke čísla ovplyvňuje aj dlhodobý problém slovenských televízií: vďaka stále pretrvávajúcej jazykovej blízkosti s Českom majú tamojšie kanály, respektíve káblové a satelitné programy dabované zväčša v češtine, na Slovensku obrovský dosah.
Kým v roku 2010 sa trhový podiel českých staníc pohyboval v širokej cieľovke 12+ ešte okolo šiestich percent, v súčasnosti to je často takmer dvojnásobok.
A kým priemerný podiel „ostatných“, teda káblových a satelitných staníc, bol pred dvomi rokmi okolo 12 percent, k septembru to už bolo za posledný rok 15, s výskokmi k dvadsiatke.
Reálne je tak televízny trh rozdelený medzi tri skupiny: televízie Markíza a Doma (ca. tretina publika (nie populácie) celodenne, pričom výsledky Dajto zatiaľ známe nie sú), Joj a Plus (ca. štvrtina trhu) a ostatné české, maďarské a ďalšie káblové stanice, ktorým patrí necelých 30 percent publika – len o čosi menej ako skupine Markíza. Na konci chvosta sú okrem špeciálne zameranej Ta3, ako ináč, televízne okruhy RTVS (okolo 10 percent).
V roku 2004, keď pred nástupom digitálnej TV éry (rozumej prechodu ľudí na satelit) polovica domácností mala iba obmedzenú ponuku hŕstky staníc dostupných cez analógovú anténu, mohla byť debata o úrovni domácich TV kanálov, využívajúcich obmedzené frekvencie, ako tak relevantná. Ľudia veľa alternatív nemali.
No v čase, keď sú už za 1,20 eura mesačne dostupné cez satelit desiatky staníc, kritika televízneho odpadu neobstojí rovnako ako sťažnosti na obmedzený sortiment tovaru v supermarketoch. Doba sa zmenila, výber je obrovský.
Odhliadnuc od faktu, že drvivá časť populácie aj podľa tvrdých dát reálne nie je vystavená krutej barbarizácii svojho mentálneho vybavenia, výzvy k debate o kultúrnosti programov sú zbytočné aj z iných dôvodov.
Nech sú relácie ako Farmár, Farma či Extrémne rodiny akokoľvek prízemné a do istej miery zmanipulované, okrem hraníc „dobrého vkusu“ neprekračujú limity – kandidáti nie sú nútení k účasti ani k neetickej činnosti, nadávky sú vypípané, príliš odhalené časti tela zaštvorčekované. Toľko kritizované relácie, ktoré navyše tvoria iba minimálny podiel z celkového programmingu televízií, sa dopustili iba jedného hriechu – sú tupé ako hrom.
Úplne zbytočné budú aj snahy zaviesť večernú časovú clonu pre programy určené mladým divákom od pätnásť rokov, ktoré by sa mali vysielať až večer. Súčasná mladá generácia divákov vo veku 15 mínus môže mať televíziu ukradnutú. Od rána do večera môže byť online a relácie si môže pozrieť cez internetový stream alebo on-demand knižnice, kde na ňu bude svietiť malý krúžok s pätnástkou v strede.
Vekové označovanie (v televízii aj na webe) stále stráži Rada pre vysielanie a retransmisiu, ktorá vzhľadom na doterajšiu rozhodovaciu činnosť musí v Európe patriť k tým najprudérnejším. No reálnu kontrolu toho, čo mladiství sledujú cez akýkoľvek kanál, beztak neustriahne ani regulátor, ani zmena zákona – výchova sa do externého prostredia outsourcovať stále nedá.
Namiesto zbytočného PR, ktoré v utorok spravil minister kultúry pre novú televíznu sezónu, by sa všetci moralizátori mohli zmieriť s faktom, že divák má mozog, výber a aj reálnu moc nad tým, čo sa v bedni vysiela.
Slovenské komerčné televízie sa síce občas vydávajú vo svojom programmingu cestou primitívnych úchylností, ktoré krátkodobo navýšia čísla, no z dlhodobého hľadiska len devalvujú svoje značky u tej rastúcej časti publika, ktoré pochopilo, ako funguje diaľkový ovládač.