V Pošte pre teba sa za deväť rokov vysielania dalo vidieť všeličo. Zrejme len málo z nás a vás videlo väčšinu z takmer 400 častí. Tá posledná určita patrila k tým výnimočným vydaniam. Poštár Ludwig si pomýlil adresu.

Emotívny kuriér sa vybral do ulíc hľadať Mariána, spolužiaka dvoch pánov, ktorí si ho do televízneho štúdia pozvali. Telke dali všetky potrebné informácie vrátane mena, priezviska, bydliska a aj ročník narodenia kamaráta, ktorého roky nevideli.

Ludwigovi sa však podaril husársky kúsok, ktorý by zrejme nevymysleli ani scenáristi (hoci aj tí sa v programe v jeho začiatkoch „realizovali“, keď do jedného z príbehov obsadili hercov). Obzvlášť nie na malom Slovensku, kde je malá šanca, že v rovnakom meste – Leviciach – žijú dve vydania Mariána Vágnera, ročník 1949.

Ludwig sa netrafil a oslovil nesprávneho pána Vágnera, ktorý pricestoval do Pošty pre teba… teda v jeho prípade skôr do inovovanej Pošty nie pre teba.

Prvé pochybnosti v štúdiu prišli po dokrútke z Ludwigovho pátrania, keď si obaja pozývajúci vymenili neisté pohľady. Je to náš dávny kamarát Marián? Nepoznali ani sami odpoveď. Obzvlášť po Katkinom dôvetku – je to 43 rokov chlapci, aj vy ste vyzerali inak!

Pravý pán Marián ale predsa len inak vyzerá. Ako, to zostane pre divákov záhadou. Za stenou sa pomaly ale isto usádzal menovec. Čo s tým?

Pohoda. Katka pokračovala štandardne, na druhej strane štúdia vyspovedala „nesprávneho“ Mariána a dopriala mu stretnutie s ľuďmi, ktorých v živote nevidel. Pozývajúci sa ale nevzdávali a hosťa predsa len preskúšali, či náhodou za svoj dlhý život nezabudol, že nechodil do školy do Třinca ani neučil nikoho hrať na gitare. Sklamanie. Naozaj to je iný Marián, tiež Vágner, tiež z Levíc a tiež s dátumom narodenia v štyridsiatom deviatom.

Nechápajúcemu hosťovi napokon situáciu po lopate objasnila Katka, kým poštárovi Ludwigovi naďalej v zákulisí stekali kropaje potu po čele.

Kaskadér Marián však situáciu zobral športovo, rovnako ako pozývajúci, ktorí si osvojili myšlienku – prečo nemať dvoch kamarátov s rovnakým menom? A Mariána pozvali na Kysuce. Ten v rámci happy endu DAL PREČ STENU! True story.

Oficiálny výstup spoločnosti PMT, združujúcej najväčších TV vysielateľov a mediálne agentúry, od samého začiatku zverejňuje iba dáta v cieľovke 12+. Ide tak o jediné objektívne porovnateľné čísla, ktoré sú dostupné oficiálne.

Údaje zo skupiny 12-54, na ktorú niektorí komerční vysielatelia už niekoľko rokov predávajú reklamu, televízie zverejňujú iba v občasných tlačových správach a (samozrejme) iba vtedy, ak sa zadarí.

Vzhľadom na rastúcu silu káblových televízií a viacero nevydarených programových rozhodnutí to znamenalo, že televízie mali tento rok dôvod písať iba sporadicky o relatívne úzkej skupine stabilne fungujúcich relácií.

Podobne ako iné médiá sme aj my pracovali v rámci článkov o víkendovej sledovanosti v malej miere s číslami z komerčnej cieľovky, ktoré sme získali z neoficiálnych zdrojov.

Cieľom týchto čitateľsky atraktívnych textov bolo priniesť prehľad výkonnosti hlavných TV formátov objektívnym spôsobom, t.z. uvedením výkonnosti v tej skupine, v ktorej to je pre danú televíziu relevantné. Inými slovami, v prípade komerčných televízií v cieľovke 12-54, v prípade RTVS v skupine 12+.

Používanie týchto čísiel, či už u nás, alebo na iných serveroch, televízie ticho akceptovali – za niekoľko rokov sme nedostali ani jednu negatívnu pripomienku na používanie údajov (až na výnimočné prípady, ak nám náhodou ušla nejaká chyba pri interpretácii).

Keďže ide o používanie „súkromných“ dát (hoci spolufinancovaných z verejných zdrojov zo strany RTVS), ich používanie bolo aj pre nás akceptovateľné do momentu, kým to nevadí ich majiteľom. Napokon, výsledky na dennej báze zverejňujú v detailnej štruktúre televízie na mnohých, aj susediacich trhoch.

Situácia na Slovensku sa zmenila v ostatných týždňoch, keď takáto výčitka začala zaznievať zo strany topmanažéra jednej zo súkromných televízií. A hoci sme sa o nej dozvedeli iba nepriamo, zareagovali sme hneď – začatím používania oficiálnych údajov sledovanosti z výstupov PMT.

Ešte raz – PMT je spoločná firma TV vysielateľov, je to teda televízny trh, ktorý sa chce prezentovať cez cieľovú skupinu 12+. A my to na Mediálne.sk plne rešpektujeme. Aj keď to pre niektoré televízie (z ktorých kritika zaznieva) znamená výrazné zhoršenie navonok prezentovanej výkonnosti.

Prínos používania údajov o skupine 12+ pre vás čitateľov bude, že budeme o sledovanosti písať častejšie a na jednom mieste nájdete neutrálne spracované údaje získané zo všetkých oficiálnych a verejne dostupných zdrojov. Ak vás tieto čísla zaujímajú najmä z pohľadu diváka, základný obraz vďaka nim získate.

Negatívny prínos zverejňovania údajov sledovanosti spôsobom, akým ho presadzujú vysielatelia cez PMT, naďalej bude netransparentnosť o vykazovaní trhových výsledkov reklamne najsilnejších médií. Sme presvedčení, že to biznisu, ktorý je pod čoraz väčším tlakom zo strany zahraničnej konkurencie, v konečnom dôsledku nepomôže.

Hľadáte možnosť získať prax v rámci štúdia mediálnych odborov? Chcete si „privoňať“ k práci v médiách?

Ponúkame prax na portáli eTREND.sk

Čo vás naučíme a čo od potenciálnych kandidátov chceme:

• Prácu s content management systémom,
• Vyhľadávanie zaujímavých tém v agentúrnom spravodajstve
• Atraktívne titulkovanie článkov, príprava textov pre publikovanie na webe (práca s tabuľkami, fotografiami, súvisiacimi článkami…)
• V prípade záujmu možnosť písať krátke správy určené pre eTREND.sk

Časové požiadavky: (minimálne) jeden víkend do mesiaca (= piatok večer, sobota, nedeľa) počas jedného semestra. V prípade záujmu a spokojnosti zo strany redakcie možnosť pokračovať počas trvania štúdia. Služby budú „symbolicky“ honorované (viac info v maili pre uchádzačov).

Záujemcom pošleme sériu úloh na vypracovanie, na základe ktorého vyberieme budúcich stážistov.

Možnosť prihlásiť sa na stáž uzatvorená.

Ako v skratke zhrnúť projekt Colnica, o ktorom telerozhlas už niekoľko mesiacov básni ako úspešnom príklade česko-slovenskej kooperácie? Banášová, jeden starý Čech, jeden český a jeden slovenský dokument, traja hostia a k tomu povrchné rozprávanie na veľmi múdru tému.

Inými slovami – akože-Lampa v časoch, keď mala Hríbova diskusia tiež ambíciu púšťať dokumenty, a to celé vo federálnom vydaní.

Pri formáte debaty na celospoločenské témy sa veľa nového vymyslieť nedá… (ak nie ste televízny génius Stefan Raab, ktorý vlani prekopal politické diskusie, keď v štúdiu posadil proti sebe profesionálnych politikov, celebritu (napríklad rappera Sida) a nechal ich diskutovať o peniaze.)

Debata závisí od hostí a predovšetkým moderátora/moderátorky, ktorých charizma, pohotovosť pripravenosť a štýl rozhodnú o (ne)záživnosti rozprávajúcich hláv.

Colnica/Celnice stojí na Adele Banášovej v novej úlohe moderátorky nezábavného programu a Michalovi Prokopovi. Ak v prípade tejto dvojky možno hovoriť o nejakej chémii, iba ak o zmiešaní kyseliny a bázy, ktorého výsledkom je totálna neutralizácia akéhokoľvek šarmu.

Banášová si v prvom vydaní Colnice akoby myslela, že šou stále nesie jej meno a svoju osobnosť a názory “vnucovala” spôsobom, ktorý sa do debaty, ktorej „hviezdami“ sú účinkujúci (v prvom vydaní Tom Nicholson, Michal Havran a ešte niekto z Česka), vôbec nehodil. Najmä preto, že slovenská moderátorka sa snažila do debaty vniesť určitú ľahkosť, aby diváci pod 50 rokov neprepli z Dvojky naučeným reflexom prstu.

Jej vtípky a neformálnosť však stroskotali na totálne odlišnom spolumoderátorovi, hosťoch a super-vážnych dokumentoch. Povedať pár vtipov na pohrebe by vyznelo menej od veci ako Adela Banášová v debate o tom, či spoločnosti chýbajú elity.

Michal Prokop v reakcii na to snahu svojej kolegyne doslova zabíjal, ako sa len dalo. A na druhej strane ani nepriniesol pridanú hodnotu v podobe duchaplných otázok. Skôr sa nechal strhnúť ambíciou Banášovej vmontovať do debaty vlastný pohľad na svet („prečo nie je Ježiš elita“) a nakoniec tiež prezentoval svoje názory, ktoré ale nikoho nezaujímajú.

Nudné otázky moderátorov zaklincovali doplňujúce a rovnako nudné príspevky publika v objeme päť a pol človeka.

Projekt Colnica mohol mať oveľa väčšiu pridanú hodnotu, ak by si odpustil zbytočnú bižutériu v podobe nezáživnej debaty a zameral sa na najsilnejšiu stránku, ktorou boli dokumenty Jana Látala a Zuzany Piussi.

Problém je, že tieto filmy (jeden o českých politických elitách, druhý o elitách na Slovensku ako takých) boli príliš rozdielne, aby vytvorili celok hodný jednej spoločnej relácie.

Colnica mohla pôsobiť dojmom reálneho federálneho televízneho projektu, ak by dokumentaristi z dvoch krajín napríklad dostali zadanie na spracovanie rovnakej témy alebo tvorcovia nakrúcali v krajine „toho druhého/tej druhej“.

Tá Colnica, ktorá sa dostala na obrazovky RTVS v nedeľu, napokon pôsobila tak prázdno ako colnice v Jarovciach, Rusovciach, Brodskom či Trstenej.

Vážení čitatelia,

v TRENDE došlo k viacerým významným personálnym zmenám. Týždenník opúšťa vedúca redaktorka pre oblasť financií Táňa Vavrová, na odchode sme sa dohodli so šéfreportérom Gabrielom Beerom, editormi Martinom Jarošom, Martinom Podstupkom a predovšetkým šéfredaktorom Pavlom Suďom, ktorého funkciu som prevzal od aktuálneho vydania. Na týchto riadkoch chcem vám, čitateľom TRENDU, vysvetliť dôvody zmien v našom aj vašom časopise. 

Prečo odišli naraz viacerí editori TRENDU?

Každý z kolegov mieri inam a uvádzajú rôzne dôvody. Jeden je ale spoločný: strata energie, únava a pocit, že sú už na rovnakých miestach pridlho. V niektorých prípadoch sme ponúkali zmenu pracovného zaradenia či presun kompetencií, potreba zmeniť prostredie ale asi bola silnejšia. V tejto chvíli to už musíme rešpektovať a ja by som sa chcel všetkým odchádzajúcim kolegom poďakovať za veľký kus práce, ktorý v TRENDE odviedli. Nemyslím si, že problém, pre ktorý odchádzajú niektorí ľudia, sú napríklad peniaze. Je to viac otázka vyhorenia. Doba je pre biznis neuveriteľne ťažká, myslím pre podnikanie všeobecne a my sme síce špecifické, ale tiež iba podnikanie. Ľudia vo všetkých firmách, ktoré naokolo poznám, pracujú viac a za relatívne menej peňazí. Keď stratia energiu, peniazmi im ju viete dočerpať len do istej miery. Novinári majú ešte zvláštnejšiu robotu. Ich najväčší problém je, keď prestanú mať chuť a vnútorný drajv.

Z redakcie odchádza po 20 rokoch aj investigatívny reportér Gabriel Beer. Hovorí aj o tom, že rokmi odišiel z redakcie okruh ľudí, ktorý ho v práci motivoval. Tvrdí, že TREND má veľkú silu a všetky doterajšie odchody pokojne prežil. Gabo sa doteraz nezvykol mýliť-:)

Investigatíva v TRENDE s jeho odchodom, samozrejme, nekončí. Napríklad jeden post zástupcu šéfredaktora obsadzuje Ivan Haluza a toto smerovanie má za úlohu posilňovať. Máme v tíme Mariána Leška a jeho úloha sa nijako nemení. Sú tu mnohí ďalší kolegovia, ktorí sa investigatíve venujú, pretože sú novinármi z presvedčenia. Zaujímajú nás problémy, ktoré sú problémami našich čitateľov a chceme naďalej využívať výsadu, že sme ako žurnalisti oprávnení pýtať sa v ich mene.

Samozrejme, odchody sú vážny zásah do organizmu redakcie. Jej vedenie sme ale doplnili napospol o ľudí zvnútra firmy, ktorí energiu majú, myslím, že na svoje príležitosti čakali a teraz majú chuť posunúť noviny ďalej. Takáto generačná výmena je zároveň príležitosťou, pretože aj vydavateľský biznis sa dnes zásadne mení. Smeruje do elektronického prostredia, hľadá nové biznis modely a naša dlhodobá stratégia na to musí aktívne reagovať.

Prečo bude mať TREND šéfredaktora a spolumajiteľa v jednej osobe?

Bol som prvý šéfredaktor TRENDU od roku 1991 a potom som ešte raz prevzal riadenie po zhruba štyroch rokoch, keď sa redakcia ocitla v kríze. Teraz je tu navyše celosvetovo zmenená situácia na mediálnom trhu. Zmenila sa aj legislatíva, tlačový zákon už prakticky všetky povinnosti šéfredaktora presunul na vydavateľa. A ak je vydavateľská spoločnosť vybudovaná tak ako naša, to znamená, že majitelia sú prakticky neustále vo firme a jeden z konateľov je zodpovedný iba za obsah, nemá zmysel túto zodpovednosť deliť. To, že som sa znova posadil do redakcie, by malo riadenie kľúčovej redakcie vydavateľstva skôr zjednodušovať, zintenzívniť komunikáciu a zabezpečiť, aby celé vydavateľstvo fungovalo ako jeden tím. 

Ostane zachovaná stena medzi redakciou a obchodom?

U nás oddelenie obchodu a redakčného obsahu platí odjakživa, riešili sme ho na úrovni majiteľov, kde jeden mal a má zodpovednosť za obchod, druhý za výrobu a techniku a tretí za obsah. Nerobíme reklamu na objednávku, nepredávame obsah, neurobíme pekný rozhovor s niekým preto, že nám zaplatil. Na to sú predsa formáty jasne označenej a odlíšenej inzercie. Inak, myslím si, že v tomto smere sme voči našim inzerentom hádam najprísnejší v biznise a tak to aj zostane. Zdôrazňujem našu primárnu zodpovednosť voči čitateľovi. Kľúčové sú jeho potreby. Novinár sa podpisuje pod článok vlastným menom, meno šéfredaktora je ako podpis pod každým vydaním. Aj môj tam bude. Verím v profesionálne, nepredpojaté noviny pre ľudí, ktoré vedia, čo robia a snažia sa robiť to čo najlepšie. Toto som napísal do prvého úvodníka v roku 1991, s tým sme na trhu uspeli a nie je dôvod, aby sa na tom niečo menilo. 

Čo chcem v TRENDE presadzovať

Konštruktívny tón, novinársku korektnosť, silné argumenty namiesto silných slov, dôslednosť v investigatíve, pokoru a rešpekt, čo je slovo, ktoré by som najradšej do TRENDU vložil ako nový podtitul. Reprezentujeme ekonomický pohľad na spoločnosť, sme biznis periodikum, osobne ma fascinujú ľudia, ktorí niečo v živote naozaj dosiahli, a to bez podvodov a korupcie. Týchto ľudí mám ambíciu viac vtiahnuť do novín, aby sme spoločne vytvorili centrum našej komunity. Ako novinári môžeme veľa, ale ešte viac zmôžeme ako komunita profesionálov a špecialistov. Niektorí politici a ľudia, ktorí sa na nich cieľavedome viažu a ktorí majú tendenciu privlastniť si spoločnosť, už potrebujú silnejšiu protiváhu ako iba skupinu nadšených žurnalistov. 

Oliver Brunovský
šéfredaktor TRENDU

Nie, návšteva Roberta Fica v Modrom z neba ako taká nebola neprijateľná politická propaganda. Politici sú do značnej miery také isté celebritky ako Lelkesovci alebo hviezdy béčkových slovenských seriálov, a teda pre zábavné šou ako Modré z neba (vychádzajúc z kategórie moderátor na ankete OTO) vhodné oživenie, ktoré zaujme veľkú časť publika.

Nikto to nevie s médiami tak dobre ako americký prezident Barack Obama, v roku 1998 zas v Nemecku priniesol rekordnú sledovanosť seriálu Gute Zeiten, schlechte Zeiten bývalý nemecký politik Gerhard Schröder.

Druhá vec je, v akom kontexte sa politici objavujú, aký priestor majú vyhradený a ako ich účasť v konečnom dôsledku vyznie.

PR oddelenie vlády aj Smeru muselo byť z včerajšieho vydania Modrého z neba v extáze. Jedna z najsledovanejších relácií Markízy v kľúčových cieľovkách socialistov ponúkla na viac než 30 minútach bezkonfliktné promo pre premiéra ako „správneho chlapa“, ktorý sa nemal ani len čas oholiť, s chlapcami chorej ženy pokecal o futbale a daroval prísľub na zakúpenie diagnostického stroja, ak východoslovenská nemocnica nepokafre verejné obstarávanie.

Impulz na pozvanie premiéra bol ináč tak sľubný – chorá Jana si v dávnejšom vydaní Modrého z neba rypla do Fica, keď mu cez obrazovku položila otázku, ako má vyžiť z minimálnej podpory.

Ako sa tejto témy chopila „emotívna šou“? „Mohol by som byť uštipačný… pravda je jedna. Za sociálnu situáciu nie je zodpovedná vláda, ktorá je tu posledný rok,“ poznamenal Vilo Rozboril na úvod s dodatkom, že  „čudný marazmus sociálneho systému, to je záležitosť, ktorá sa tu ťahá posledných dvadsať rokov a dvadsať rokov sa boríme s chudobou a neviem, s čím všetkým“. Wow, that is SO deep…

Tam sa analýza sociálneho systému a toho, ako sa dá vyžiť z dvesto eur mesačne – čo bol hlavný dôvod pre pozvanie premiéra (vlastne nie, tým bol telefonát Erika Tomáša či jeho kolegov do Markízy) – skončili.

Nasledovala podplácačka chorej Jany a jej synov večerou, tričkom s podpisom od futbalistu a prehliadkou priestorov vlády. Efekt na východniarov? Pôsobil „ako normálny človek, je to lepší človek ako ho opisujú v novinách…je to neočakávaný, ale splnený sen (stretnúť premiéra)…chce mi pomôcť, je to pekné od neho…dúfam, že bude riešiť nielen moju situáciu… vzorec už nebudem pýtať, budem čakať, ako sa to bude ďalej vyvíjať,“ uviedli Jana a jej synovia po návšteve premiéra, ktorá jej priniesla aj niekoľkotisícovú pomoc. A hneď bolo všetko lepšie.

Premiér stihol „prisľúbiť“ systémovejšie rozhodnutia v podobných prípadoch, no „nerád by som, že sa cítim z niečoho vinný a pokúšam sa vinu zmazať. Tak sú nastavené zákony a parametre.“

Čo bol nakoniec najemotívnejší moment Modrého z neba? Určite nie, keď bola Jana opäť dotlačená k slzám (otázkou, či jej je zo súčasnej situácie do smiechu alebo do plaču – no jasné, že do plaču), ale keď sa moderátor premiéra opýtal, aké to je byť terčom útokov. „Nie je to ľahké, čím je človek dlhšie v politike, je citlivejší na niektoré veci,“ povedal Robert Fico. Vzlyk.

Markíza včera opäť poslúžila politickej propagande, ako v tom excelovala za čias Pavla Ruska. A Robertovi Ficovi zniesla aj Modré z neba v podobe 900-tisíc divákov.

Minister kultúry Marek Maďarič si nemohol výzvu na rozpravu o „idiotizácii“ a „barbarizácii“ národa televíziou načasovať lepšie. V pondelok Martinka z Turca na TV Joj vylepila svojej súperke v premiére novej série šou Farmár hľadá ženu, v utorok politik Igor Matovič vysypal na hlavu poslanca Martina Poliačika sáčok s injekčnými striekačkami. Primitívne správanie skutočne zaplavilo televízne obrazovky, v tom druhom prípade je dokonca platené z verejných zdrojov.

Podobné výzvy si možno pamätať naposledy spred necelých desiatich rokov, keď sa kultúrna elita rozplývala nad úrovňou STV alebo vtedy ešte čerstvom výkvete televízneho trashu – Mojsejovcoch. Prvý reality boom opadol, nastúpil čas nevinných castingových programov a nekonečných seriálov. A politikov trápila už iba príliš hlasná reklama.

S meškaním typickým pre Slovensko sa dostavila móda docusoaps, ktorých tvorcovia vyhľadávajú čo najbizarnejšie reálne postavičky a z ničoho sa snažia vytvoriť zábavnú story.

Základný omyl, ktorým je ovplyvnené lamentovanie nad úrovňou TV programu, je zastaraná predstava o hŕstke vplyvných staníc, určujúcich vkus národa. To už pritom dávno neplatí. A nie je to len teoretickým výberom zo stoviek TV kanálov.

Za 30-percentnými trhovými podielmi tých úspešnejších reality šou sa v skutočnosti neskrýva tretina populácie. V širšej cieľovke 12+ ide zväčša iba o približne desatinu ľudi z tejto vekovej kategórie – zvyšných 90 percent pozerá iné TV programy alebo si našlo zmysluplnejšiu činnosť. To naozaj nie je ovplyvňovanie národného vkusu.

Nízke čísla ovplyvňuje aj dlhodobý problém slovenských televízií: vďaka stále pretrvávajúcej jazykovej blízkosti s Českom majú tamojšie kanály, respektíve káblové a satelitné programy dabované zväčša v češtine, na Slovensku obrovský dosah.

Kým v roku 2010 sa trhový podiel českých staníc pohyboval v širokej cieľovke 12+ ešte okolo šiestich percent, v súčasnosti to je často takmer dvojnásobok.

A kým priemerný podiel „ostatných“, teda káblových a satelitných staníc, bol pred dvomi rokmi okolo 12 percent, k septembru to už bolo za posledný rok 15, s výskokmi k dvadsiatke.

Reálne je tak televízny trh rozdelený medzi tri skupiny: televízie Markíza a Doma (ca. tretina publika (nie populácie) celodenne, pričom výsledky Dajto zatiaľ známe nie sú), Joj a Plus (ca. štvrtina trhu) a ostatné české, maďarské a ďalšie káblové stanice, ktorým patrí necelých 30 percent publika – len o čosi menej ako skupine Markíza.  Na konci chvosta sú okrem špeciálne zameranej Ta3, ako ináč, televízne okruhy RTVS (okolo 10 percent).

V roku 2004, keď pred nástupom digitálnej TV éry (rozumej prechodu ľudí na satelit) polovica domácností mala iba obmedzenú ponuku hŕstky staníc dostupných cez analógovú anténu, mohla byť debata o úrovni domácich TV kanálov, využívajúcich obmedzené frekvencie, ako tak relevantná. Ľudia veľa alternatív nemali.

No v čase, keď sú už za 1,20 eura mesačne dostupné cez satelit desiatky staníc, kritika televízneho odpadu neobstojí rovnako ako sťažnosti na obmedzený sortiment tovaru v supermarketoch. Doba sa zmenila, výber je obrovský.

Odhliadnuc od faktu, že drvivá časť populácie aj podľa tvrdých dát reálne nie je vystavená krutej barbarizácii svojho mentálneho vybavenia, výzvy k debate o kultúrnosti programov sú zbytočné aj z iných dôvodov.

Nech sú relácie ako Farmár, Farma či Extrémne rodiny akokoľvek prízemné a do istej miery zmanipulované, okrem hraníc „dobrého vkusu“ neprekračujú limity – kandidáti nie sú nútení k účasti ani k neetickej činnosti, nadávky sú vypípané, príliš odhalené časti tela zaštvorčekované. Toľko kritizované relácie, ktoré navyše tvoria iba minimálny podiel z celkového programmingu televízií, sa dopustili iba jedného hriechu – sú tupé ako hrom.

Úplne zbytočné budú aj snahy zaviesť večernú časovú clonu pre programy určené mladým divákom od pätnásť rokov, ktoré by sa mali vysielať až večer. Súčasná mladá generácia divákov vo veku 15 mínus môže mať televíziu ukradnutú. Od rána do večera môže byť online a relácie si môže pozrieť cez internetový stream alebo on-demand knižnice, kde na ňu bude svietiť malý krúžok s pätnástkou v strede.

Vekové označovanie (v televízii aj na webe) stále stráži Rada pre vysielanie a retransmisiu, ktorá vzhľadom na doterajšiu rozhodovaciu činnosť musí v Európe patriť k tým najprudérnejším. No reálnu kontrolu toho, čo mladiství sledujú cez akýkoľvek kanál, beztak neustriahne ani regulátor, ani zmena zákona – výchova sa do externého prostredia outsourcovať stále nedá.

Namiesto zbytočného PR, ktoré v utorok spravil minister kultúry pre novú televíznu sezónu, by sa všetci moralizátori mohli zmieriť s faktom, že divák má mozog, výber a aj reálnu moc nad tým, čo sa v bedni vysiela.

Slovenské komerčné televízie sa síce občas vydávajú vo svojom programmingu cestou primitívnych úchylností, ktoré krátkodobo navýšia čísla, no z dlhodobého hľadiska len devalvujú svoje značky u tej rastúcej časti publika, ktoré pochopilo, ako funguje diaľkový ovládač.

V ostatných týždňoch sa na zákazníkov vyvalili viaceré kampane, prízvukujúce slovenský pôvod výrobkov, ktoré zareagovali najmä na smršť správ o údajne šmejďáckych poľských tovaroch.

Jedna z tých výraznejších – aj keď vzhľadom na kreatívu nie zrovna v pozitívnom zmysle – bola komunikácia Slovenského mliekarenského zväzu a Slovenského zväzu prvovýrobcov mlieka.

Prvý zo zámerov kampane, ktorá vysvetľovala takzvaný SK ovál, bol zrozumiteľný: falošné slovenské výrobky predávané v reťazcoch sú špinavá predajná metóda, voči ktorej sa domáci výrobcovia pochopiteľne bránia.

Po edukatívnej fáze však nastúpila amatérska hra na národné city cez patetické heslá a vysmiate detičky, z ktorých si jedno čuplo priamo do jogurtu, obsahujúceho tak zrejme aj iné ako len bifidobaktérie…

Minulý týždeň vyletel aj ďalší prieskum GfK pre Slovenskú potravinársku komoru, ktorá sa posťažovala na pokles slovenských výrobkov v supermarketoch z 50 na „žalostných“ 46 percent. Témy sa chytili viaceré denníky, ktoré sadli na lep komory a pred percento prilepili obligátnu časticu „iba“.

Je 46 percent na tak malom trhu ako Slovensko naozaj „iba“? Pokles podielu domácich výrobkov nemusí znamenať len to, že zlé reťazce nakupujú čoraz viac v zahraničí. Znamenať to môže aj, že obchodné siete v ostatných rokoch dôsledne rozširovali sortiment o luxusnejšie a špeciálne, typicky zahraničné tovary, vďaka čomu kuchári-amatéri už nemusia ricottu nahrádzať tvarohom a mascarpone bambinom.

Pod pokles spomínaného podielu sa rovnako mohla podpísať chýbajúca snaha slovenských výrobcov inovovať svoje produkty, reagovať na zmenený životný štýl spotrebiteľov, rozširovať produktové portfólio a investovať do skutočného marketingu, zameraného na konkrétne produkty, nie národnú hrdosť návštevníkov supermarketu.

Spoločný znak všetkých „Made in Slovakia“ kampaní je, že zákazníkom okrem pocitu národovectva nič uchopiteľné negarantujú. Ak je maďarská saláma obalená do červeno-bielo-zelenej trikolóry, zákazník môže vychádzať z toho, že dostane produkt, ktorý bude chutiť tak, ako má – skutočne maďarsky. Ak na akomkoľvek výrobku visí rakúska vlajka, aj slovenský zákazník si zrejme povie, že nepôjde o podradný produkt, ale prísne kontrolovaný výrobok vyrobený podľa najvyšších štandardov.

Či to tak je aj naozaj, je, samozrejme, druhý aspekt, dlhodobo ovplyvnený spotrebiteľskými skúsenosťami, marketingom a efektívnou kontrolou zodpovedných inštitúcií.

Slovenskí mliekari síce tiež zdôrazňujú, že ich produkty podliehajú prísnej kontrole. Tou kontrolou však napríklad prechádza aj jeden z tých kvalitných jogurtov, plných šťastia, obsahujúci glukózo-fruktózový sirup, modifikovaný škrob, pektín, extrakt z cvikly, karmín, kyselinu citrónovú, koncentrát srvátkových bielkovín, mliečnu bielkovinu a želatínu… a popritom mlieko a nejaké to ovocie. Ak je niekto skutočne šťastný, tak dodávatelia potravinovej chémie.

Spotrebitelia v prieskumoch dlhodobo prehlasujú záujem o domáce výrobky. Realita je v skutočnosti ovplyvnená cenovkami a jednou z „výhod“ skutočne slovenských výrobkov je, že často stoja rovnako alebo aj viac ako top kvalitné zahraničné produkty, vyrobené na západných trhoch.

Ak sa chcú slovenskí výrobcovia v konkurenčnom prostredí, plnom zahraničných tovarov, presadiť práve domácim pôvodom tovarov, mali by sa v prvom rade zamyslieť nad tým, čo slovenská trikolóra na produkte vôbec znamená – označenie „slovenský výrobok“ je zatiaľ stále také prázdne, ako slová neha, láska a šťastie na obrázku so štvrť kilom masla.

Existuje nejeden dôvod, prečo by „koncesionári“ mohli byť nespokojní s riaditeľkou RTVS Miloslavou Zemkovou. Vyhodené peniaze na rozhlasovú webstránku, priame zadanie nového webu vopred vybranej firme, zbytočne drahý TV spot k MS v hokeji s Vladimírom Vůjtekom či fakt, že napriek podporným názorom právnikov sa RTVS nesnažil zmeniť zmluvu na prevádzkovanie verejnoprávneho multiplexu sú viaceré z kontroverzných krokov manažmentu inštitúcie za ostatné mesiace a roky.

Jedna vec je však kritika, ktorá bude a aj by mala byť prítomná pri činnosti všetkých organizácií, žijúcich z verejných zdrojov. A ktorá v tom lepšom prípade môže naraziť na odozvu kompetentných a nápravu chybných krokov.

Úplne druhá vec je, ak sa kritika využije ako lacná zámienka na politické zosadenie nepohodlnej osoby, aj za cenu svojvoľného výkladu právneho poriadku.

Ľahkosť až bezočivosť, s akou sa Smer pokúša odvolať Zemkovú, sa dala predvídať, a to hneď z dvoch dôvodov. Vrátenie voľby šéfa / šéfky RTVS do parlamentu, ktoré presadil exminister kultúry Daniel Krajcer (SaS), síce odstránilo divadielko na nezávislosť kontrolnej rady verejnoprávneho média, typické pre fungovanie bývalých rád STV a SRo. No zároveň výrazne urýchlilo a zjednodušilo proces zosadenia topmanažéra telerozhlasu. Predstavitelia Smeru ešte v opozícii pokrytecky kritizovali politizáciu RTVS presunutím voľby šéfa do Národnej rady, no keď sa dostali k moci, čakali iba pár mesiacov, aby svoju kompetenciu využili.

Navyše, Smer už minimálne raz ukázal, že nemá problém aj zneužiť právomoc odvolať funkcionára, ktorý by mal byť nezávislý od politickej moci. Spravil tak napríklad v roku 2008, keď z čisto lobistických a vyfabrikovaných dôvodov zosadil predsedu Telekomunikačného úradu Branislava Máčaja. Že to tak bolo, nepriamo potvrdila Európska komisia, ktorá nasledne nariadila zákonné obmedzenie podmienok na odvolanie šéfa úradu.

Rovnako umelý sa zdá byť aj dôvod, pre ktorý sa Smer snaží odstrániť z funkcie Miloslavu Zemkovú. Príslušný paragraf zákona o RTVS, na ktorý sa odvoláva uznesenie mediálneho výboru, hovorí, že riaditeľ RTVS je povinný vopred informovať radu „o zámere vstúpiť do zmluvného záväzku, ktorého trvanie presahuje obdobie dvoch rokov alebo predmetom ktorého je plnenie, ktoré presahuje sumu 100 000 eur“.

Zemková mala toto ustanovenie porušiť, keď radu informovala až ex post o vypísaní súťaže, v ktorej hľadá návrhy riešenia prenajímania priestorov pre televízie a rozhlas. Súťaž však stále trvá a ponuky sú uzatvorené v obálkach. To znamená, že RTVS v tomto momente nemôže poznať viaceré, vcelku kľúčové náležitosti potrebné pre vytvorenie zmluvného záväzku: zmluvnú stranu, predmet zmluvy, cenu či trvanie plnenia… RTVS v tomto momente dokonca ani nevie, či do verejnej obchodnej súťaže prišla aspoň jedna akceptovateľná prihláška. Obálky s ponukami sa majú otvárať najskôr v druhej polovici júla a nedá sa vylúčiť, že podmienky nesplní ani jedna z nich.

Postup Smeru pri odvolávaní Zemkovej je o to neprijateľnejší, že je to zákonodarná moc, ktorá vykladá zákon amatérskym spôsobom a po týždni musela korigovať svoje uznesenie, ktoré stále stojí na vode.

Pre pesimistov dáva postup socialistov oprávnený dôvod veriť, že vládna strana bude čoskoro rovnako opitá mocou, ako sa to stalo už nejednému polickému subjektu s neobmedzenou vládou. Dôležitejšia než sympatia k Miloslave Zemkovej je preto v tomto momente viera v existenciu takého štátu, v ktorom sa nekompromisne rešpektuje dodržiavanie zákonov. Odvolanie šéfky RTVS z dôvodov, ktoré navrhuje Smer, bude znamenať výrazný krok späť, a určite nielen z pohľadu nezávislosti verejnoprávneho vysielateľa.

Mediálne.sk spustilo nový systém kontroly kvality diskusných príspevkov. V diskusných fórach vidíte od dnešného dňa pri každom príspevku “smutného smileyka”, prostredníctvom ktorého môžete upozorniť na nekvalitné posty.

Prvá forma “kontroly” sa spolieha na aktívny prístup Vás čitateľov a ponúka možnosť “Označiť príspevok za nekvalitný”. Ak tak spraví príliš veľa používateľov, komentár bude automaticky skrytý. Text sa nezmaže, no skryté príspevky si môžete prečítať až po manuálnom rozbalení.

Ak si myslíte, že niektoré komentáre sú tak nevhodné (vulgárne, urážlivé, nepravdivé), že by im redakcia mala venovať obzvlášť veľkú pozornosť, po kliknutí na smileyka zvoľte “Upozorniť redakciu”. V skratke nám napíšte, prečo by sme sa príspevkom mali zaoberať a v prípade potreby podnikneme potrebné kroky.

Obe funkcie sú dostupné iba pre REGISTROVANÝCH POUŽÍVATEĽOV, skryté príspevky môžete rozbaliť aj bez registrácie.

Mediálne.sk minulý týždeň spustilo aj systém schvaľovania nových čitateľských tém v diskusných fórach, ktoré sa zobrazia až po ich zapnutí redakciou. Cieľom oboch krokov je skvalitniť diskusie Mediálne.sk pri zachovaní čo najväčšieho čitateľského komfortu a slobody.

Vaša redakcia Mediálne.sk