Debata na TA3 mala byť reláciou, ktorá “pôjde do hĺbky a odznejú v nej naozaj relevantné informácie.“ Nielen podľa minulotýždňovej časti s Ivanom Weissom z 99% tomu tak zatiaľ nie je.
Debata na TA3 sľubovala zaujímavé pozeranie, a to nielen pre svoje promo, ktoré nastavilo očakávania pomerne vysoko. Plnohodnotnú (politickú) debatu, kde by spoločne diskutovali iba moderátor a iba jeden ďalší človek v súčasnosti v žiadnej “veľkej” televízii nemáme.
Tento formát dáva sám o sebe viac priestoru na to, aby sa dalo ísť do hĺbky – moderátor ani politik nemusia venovať pozornosť ďalšiemu človeku, moderátor sa tak môže sústrediť iba na jeden objekt a nemusí strážiť “vyváženosť” v zmysle ktorá strana toho (”objemovo”) koľko povedala. V princípe ide v tomto prípade o niečo ako televízne interview na 25 minút.
Interview s Ivanom Weissom nedopadlo najlepšie – Weiss, väčšinu relácie spokojne sa usmievajúci, síce dostal aj nepríjemné otázky (ktoré dostáva od novinárov už pár týždňov), väčšinou sa ale po prvej alebo druhej “odpovedi” moderátor uspokojil s tým, čo dostal a išlo sa ďalej.
Dozvedeli sme sa tak napríklad, že “duch volebného zákona” je nedemokratický, ale nevieme ako presne a čo s tým; vieme, že Marián Leško, z ktorého nedávneho článku o strane moderátor citoval, sa mal pri informáciách o histórii Ivana Weissa mýliť, ale keďže Leška “sme tam nemali”, tak sme museli “skúsiť ísť ďalej”.
Dojem, že položenie (vopred pripravenej) otázky je niekedy viac, ako konkrétna odpoveď na ňu, som mal aj z iných častí Debaty. Pri diskusii s Richardom Sulíkom padla napríklad otázka, ako chce SaS vytvoriť dvestotisíc pracovných miest. Odpoveď bola, že minister Mihál ma “celý katalóg” opatrení podobných oprave hradov. Katalóg? Čo v ňom ešte tak napríklad je?
Zopakovalo sa aj vyjadrenie o tom či budeme musieť spätne doplácať vyššie splátky v eurovale. Uvedené bolo otázkou v zmysle “Viete, že Ivan Mikloš povedal, že klamete?” a uzatvorené moderátorom po Sulíkovom kratšom monológu tým, že je to celé “tvrdenie proti tvrdeniu“. To neznie veľmi ako “cesta do hĺbky”.
Takmer každá diskusia s Jánom Slotom je aj pre menej skúsených moderátorov výzva, nemenej bola aj tá s Mikulášom Dzurindom, ktorá začala gratuláciou k nedávnym narodeninám a skončila otázkou, ktorá je Dzurindova najobľúbenejšia železničná trať. Iste, medzitým boli aj otázky o Gorile a situácii v SDKÚ, v súhrne ale neodznelo nič, čo by sme už predtým niekoľkokrát nepočuli alebo nečítali.
V radách o tom, ako efektívne a dobre klásť otázky, rád prenecháme miesto iným. John Sawatsky (podľa American Journalism Review “a leading authority on the art of the interview”; viď aj profil na NPR) napríklad hovorí (odporúčam celé video so znudenými deťmi) o siedmych “hriechoch” pri kladení otázok:
1. kladenie “vyhlásení” (statement) miesto otázok; 2. príliš široké otázky (double-barreled questions); 3. výber širokej témy; 4. vkladanie “poznámok” do otázky (“sound conversational, but never engage in conversation; any time you put remarks in a question, you offer a way out”); 5. používanie “spúšťacích” slov, ktoré spustia defenzívnu “reakciu” u respondenta; 6. používanie hyperbol (výsledkom sú understatements alebo overreactions) a 7. používanie áno/nie otázok.
K tomu poslednému sa v jeho profile v AJR píše:
Ask a closed-ended question and sources “will confirm or deny 98 percent of the time. That’s the science.” The unpredictable part is what happens next. … Professional answer-givers, what Sawatsky calls sophisticated politicians and business executives, frequently defeat journalists by answering a closed-ended question with a curt “No, not at all” or a disingenuous “Gosh, I hope not!” before switching to a prepackaged “message track,” their prepared response to uncomfortable questions.
Iste, niekedy sú uzavreté otázky nevyhnutné (niekedy ich je potrebné zopakovať aj štrnásťkrát), pri pozornom spätnom sledovaní to ale vychádza približne tak, ako tvrdí Sawatsky – po stručnom áno/nie prichádza zdĺhavá jazda cez to, čo vopred pripravili poradcovia daného politika.
Keď som tak porovnal, aké otázky dostávajú hostia, jednoznačne vyhrávajú áno/nie nad otvorenými otázkami: u Weissa 17:8, u Dzurindu 15:7, u Sulíka 20:3, u Slotu 10:4. Jedine u Fica to bolo tesne naopak, 9:7 (plus sú ďalšie časti). Nekvantifikovaný priestor medzi otázkami tvoria “statements”, ktoré však asi musia v tomto prípade hrať “opozičnú” rolu k názoru, ktorý daný politik predstavuje.
Aj keď úplne všetky vyššie spomínané “hriechy” sa nedajú odstrániť úplne v každom prípade, a pri určitom nastavení dramaturgie (ak to má byť “debata”, asi bude potrebná určitá miera “konverzačnosti”) to ani nie je žiaduce, aplikovanie väčšiny z nich by (v kombinácii s lepšou faktickou prípravou) mohlo pomôcť nielen Debate na TA3. Tej sa snáď podarí prežiť aj po voľbách a okrem ľudí, ktorí sú v iných politických diskusiách pravidelne minimálne každý druhý týždeň, ponúkne aj neopozeranejších hostí. A lepšie otázky.
PS: Aj keď RTVS asi vidí minulotýždňový okrúhly stôl “na tému protestov proti Gorile” ako úspech, voľba modelu s ôsmymi hosťami sa mi zdá, vzhľadom na krátky vyčlenený čas, ako zlá. Viac ako diskusiu o požiadavkách to pripomínalo separátne tlačové konferencie voľne dopĺňané rôznymi bonmotmi a straníckymi mini spormi nijak nesúvisiacimi s témou diskusie. Vzhľadom na túto dramaturgiu sa ale moderátori snažili zachrániť, čo sa dalo.
(Ešte predtým, než sa ma niekto opýta v diskusii a následne aj “odsúdi”- nie, nikdy som sám nič podobné nemoderoval. Ak to pre niekoho diskvalifikuje to, čo si prečítal, je mi to ľúto.)
