Autá nám ukradli verejný priestor. Smrdia, zavadzajú a robia z nás lenivých a tučných mackov.

V poslednom čase veľa rozmýšľam nad tým, ako funguje marketing v doprave. Rád by som v mestách videl menej áut, ale ako na to? Ako zobrať prvú pozíciu autám a dať ju bicyklom, vlakom a mestskej doprave?

Komunikačný zápas sa v doprave vedie na troch úrovniach: na poli slobody, bezpečnosti a statusu. Vyhráva ten, kto dokáže vyžarovať najlepší pomer slobody a bezpečnosti (a k tomu má šmrnc a robí z majiteľa sexsymbol).

Väčšiu váhu v tomto boji má sloboda a status. Bezpečnejšie vlaky prehrávajú nad slobodnejšími autami.

Korporácia je ako cibuľa, povedal jeden môj známy. Šúpete ako blázni a snažíte sa dopátrať, kto je v jej strede. Až napokon odstránite aj poslednú vrstu – a tam nič, len púha prázdnota a vo vašich očiach slzy.

Málokedy dokážete nájsť jednotlivca, ktorého si viete s korporáciou stotožniť. Akcionára alebo majiteľa, ktorý by nielen bral peniaze v prípade úspechu firmy, ale by aj bol braný na zodpovednosť vtedy, ak firma narobí v spoločnosti škody.

Nie, generálny riaditeľ to nie je, ani predstavenstvo firmy. Sú to bábky, ktoré každý mesiac dobre platí cibuľa.

Nemám rád korporácie, ich neosobnosť. Nepáči sa mi značka, za ktorou nevidím jedného konkrétneho človeka, ktorého možno brať na zodpovednosť. Korporácia ako forma organizácie je duch, neexistujúca osoba, ku ktorej sa správame, ako keby bola skutočne nažive. Dokonca tak trochu nad nami, o stupienok vyššie v hierarchii živých foriem.

Sú mi smiešne reči o konverzačnom marketingu, keď sa marketéri hrajú na rozhovor medzi automobilkou a publikom. Tak ako sa nemôžete rozprávať so Slovenskou republikou, pretože ako osoba nejestvuje, nemožno sa rozprávať ani so žiadnou korporáciou. Ak tvrdíte že áno, ste rovnakí blázni ako môj kamarát, čo sa v puberte opitý rozprával s radiátorom.

Kedykoľvek je to možné, pomáham radšej malej firme alebo takej spoločnosti, v ktorej vidím majiteľa, zodpovednú osobu. A nakupujem tiež tak.

Ľudia, ktorí nechali Slovenskom kolovať vetu “Pite s rozumom, od 18 rokov,” sú pravdepodobne spokojní s tým, že sa ich firma postavila zodpovedne k spoločnosti. Mám pre vás zlú správu – robíte pravý opak, lákate mladých na alkohol. Problémom je hlavne druhá časť sloganu. Staviate pitie do pozície “dospelej” aktivity, a tak nechtiac všade propagujete ten najlepší predajný argument pre tínedžerov. Možno si spomínate, čo vás lákalo na alkohole v puberte najviac. Áno, okrem zábavy aj pocit dospelosti.

Namiesto takejto nešťastnej formulácie by sme si mali priznať dve veci:

1. Jedno pivo v šestnástich ešte nikoho nezabilo. Nestavajme umelé hranice tam, kde nie sú

2. Účinnejšie je odrádzať tínedžerov od nadmerného pitia tak, že stavíme na komunikáciu štýlu. Pretože pošťaného a ogrcaného vás baby chcieť nebudú.

“Ľudia vravia, že fyzická prítomnosť dnes už nie je dôležitá. Že máme virtuálne kancelárie, online komunity, sociálne siete a nezáleží na tom, v akej časti sveta sme v skutočnosti. Ja som však skeptický. Online komunity majú tendenciu spájať rovnako mysliacich ľudí, čo je výborné pre niektoré úlohy a životné situácie. Často však potrebujeme inšpiráciu aj od cudzincov, od ľudí, ktorí sú mimo nášho demografického profilu. A to sa stane len zriedkakedy, ak väčšinu času trávite s priateľmi.”

Takto sa vyjadril David Byrne a ja s nám vrelo súhlasím. Pre marketéra je obzvlášť dôležité preniknúť aj mimo okruhu svojich známych, osloviť “cudzincov”, ktorí žijú iné životy, majú iné motivácie a ašpirácie. Na sociálnych sieťach ich nespoznáte – nedostanú sa k vám.

Aby ste ich stretli, musíte sa prechádzať po uliciach, nakupovať v kamenných obchodoch, jazdiť autobusmi a vlakmi.

Aby ste ich pochopili, musíte počúvať náhodné rozhovory v supermarkete a prihovárať sa susedom.

(A ak predsa len chcete zostať online, potom aspoň čítajte aj iné blogy ako tie o marketingu a internete).

“Pokud začneme být při marketingových výzkumech dostatečně přesní, přijdeme na to, že mnohá naše segmentační kritéria jsou sice logicky odůvodnitelná (navenek se v nich lidé hodně podobají), ale realita uvnitř, na úrovni vnitřních hodnotových prožitků (motivací a odměn) může být hodně odlišná.

1. Přenesme se virtuálně do obchodu, kde můžeme pozorovat reálné chování žen při nákupu. Vybereme si z nich ty, u kterých jsme mohli vidět velmi obdobné projevy chování, například tím, že si koupily stejnou značku šampónu a ještě k tomu splňovaly naše konkrétní segmentační kritéria (věk, vzhled, dobu přemýšlení před regálem, sociálně ekonomickou skupinu atp.). Z jejich podobných projevů viditelného chování bychom mohli usuzovat, že za jejich konáním stály stejné hodnotové motivace. Když se jich však za pokladnou zeptáme, jaká potřeba hodnot je motivovala k výběru této konkrétní značky, uslyšíme mnoho různých odpovědí. Od každé z žen i několik. Některé odpovědi se budou velmi podobat a některé budou individuálně jedinečné.

Přesto, že ženy navenek vykazovaly velmi obdobný projev chování, nacházely se za ním individuálně odlišné motivace.

2. Příklad z opačné strany, kdy můžeme v obchodě pozorovat velmi odlišné lidi (věkově, pohlaví, vzdělání, styl oblékání, sociální postavení) s přeplněnými košíky všech možných produktů, i navzájem se od sebe velmi lišících. Když se jich pak za pokladnou zeptáte, tak vám vesměs odpoví, že za jejich nákupní motivací, různě odlišných produktů, se ukrývají velmi obdobné motivační hodnoty (sleva, akce, nedostatkové zboží) ve vztahu k té konkrétní nabídce (produktu).

Pokud si tyto dva jevy zobecníme, pro chování člověka na jakémkoliv trhu, tak získáme docela zajímavý segmentační algoritmus. Na pohled stejní lidé vykazující stejné projevy chování, se ve svých vnitřních hodnotových motivacích mohou navzájem velmi odlišovat a naopak. Lidé velmi rozdílní mohou být ke svému chování motivováni potřebou získání identických hodnot.”

Zdroj: Českí neuronální marketing (majú ešte oveľa viac výborných postrehov, určite si dobre prezrite ich web!)

Mnoho ľudí si myslí, že ak ich baví fotiť, musia sa zákonite stať fotografmi, ak sa chcú uživiť svojim koníčkom. Že ak ich baví písať, musia byť novinármi, spisovateľmi alebo copywritermi. A ak ich bavia pohybujúce sa obrázky, musia byť režisérmi alebo kameramanmi.

Toto platilo v časoch pred internetom. Na webe sú fotografia, video a text silnými zbraňami v akomkoľvek biznise – všetky firmy sú dnes vydavateľmi, ktorí šíria online obsah. Rovnako ako väčšina ľudí, ktorí rozprávajú anglicky, nie sú prekladateľmi, ani vy nemusíte byť kvôli živobytiu profesionálnym fotografom.

Využite svoju schopnosť tvoriť obsah inak. Postavte si biznis okolo vecí, ktoré vás bavia – možno sa okrem fotografie vyznáte aj v čínskej kuchyni. Postavte si eshop, ktorý predáva woky, a foťte čínske jedlá, ktoré navaríte, ako promo vášho obchodu. Spravte si fotoblog, fotky vešajte na Flickr, dávajte zadarmo do magazínov o varení a pomaly si budujte značku a zákazníkov.

“Aj keď si myslíme, že žijeme v e-svete a vo svete ekonomiky postavenej na službách, v skutočnosti je väčšina z nás – hoci nepriamo – zapojená do výroby hmatateľných vecí, alebo do ich presunu hore-dole po svete. Web je veľká brožúra a väčšina z nás presúva veci od výrobcu k predajcovi, od predajcu k zákazníkovi.”

- Plenitude

“Informačný pretlak nie je o tom, že je okolo nás príliš veľa informácií. V lese je viac informácií ako vo vašom dome. Problémom je pretlak symboliky. V lese pre nás veci málokedy majú nejaký ďalší význam okrem toho, že rastú. V domácnosti aj vaše papuče majú niekoľko symbolických rovín. Rozprávajú príbeh o statuse, Vianociach, vašom vzťahu k manželke, o materiáloch (a materiály zase príbeh o svojom pôvode, výrobcovi, politike a tak ďalej do zbláznenia.)”

Veľmi voľný citát z knižky Plenitude, ktorú som prečítal počas nedávnej dovolenky

Manažérska poučka pojmu zákazník: “Pod pojmom zákazník sa rozumie ktokoľvek, komu odovzdávame výsledky vlastných aktivít /činností/.”

Nie je to človek, od ktorého beriete peniaze.

Nie je to človek, ktorý vás otravuje telefonátom práve vtedy, keď obedujete.

Je to niekto, komu odovzdávate výsledky vlastných aktivít.