Cítim sa tak trocha zodpovedný za náplň Nového času v ostatných dvoch dňoch. Kauza Mojsejovci vs. Oľga Záblacká by nevznikla bez môjho statusu na Facebooku. Novinári v najčítanejšom denníku sa nerozpakovali vytiahnuť z asi mesiac starej diskusie na tému Mojsejovci to, čo napísala moderátorka Na streche. Zvyšok poznáte z novín. Šermuje sa súdmi a desaťtisícmi eur.
Ako povedal klasik Satinský, mám zmiešané pocity. Na jednej strane mi lichotí, že Bohumil sa dostal na stranu 38 v takom slávnom periodiku. Všetci kamaráti, ktorých mená sa objavili na fotke s komentármi mi už stihli ďakovať za nečakanú publicitu. Na druhej strane sa cítim zneužitý na oprášenie Mojsejovcov a vyvolanie ostrej kauzy. Sprchovanie nepomohlo.
Keď som na sklonku roka 2009 uverejnil na blogu diskusiu z Facebooku, oslovil som každého z jej účastníkov s otázkou, či súhlasí s jej uverejnením. Facebook totiž NIE JE úplne verejné fórum. To, čo napíšem na sociálnej sieti má byť a je viditeľné len mnou schváleným ľuďom. Nepatrí to teda všetkým čitateľom Nového času, napríklad. Bez súhlasu by som teda diskusiu (alebo príspevky tých, ktorí nesúhlasili) neuverejnil ani na blogu. A to je blog oveľa “neformálnejšie” médium, ako tlačený denník.
Jasné, uvedomujem si zodpovednosť za každé písmeno, ktoré na Facebook napíšem. Snažím sa písať tak, aby som si za každou vetou mohol kedykoľvek stáť a nemusel ju ľutovať. Očakával by som však, že novinári – a je jedno či bulvárni alebo seriózni – budú považovať za normálne osloviť aj autora statusu ako toho, čo “určil tému”, ak napríklad plánujú použiť fotografiu, status a meno. Oslovenie pisateľa NIE ÚPLNE VEREJNÉHO komentára, či súhlasí s jeho zverejnením masám, považujem za novinársku latku, ktorú by si nikto nemal dovoliť podliezť.
Pre Nový čas je to podliezanie evidentne bežnou praxou. Pri pohľade na stránky najčítanejšieho denníka v poslednom čase si myslím, že bez sociálnej siete by naozaj nemal o čom písať. Tipujem, že veľa pisateľov statusov s ich uverejnením nesúhlasilo. Takto som teda prispel – hoci opakujem, že nechtiac – k predaju štvrtkového a piatkového čísla Nového času.
Súdiť sa nemienim, očakávam však podiel na zisku z predaja. Bol by som zvedavý, na koľko si najčítanejší denník cení informáciu, ktorá im pomohla pripraviť dve správy na titulnú stránku. A ktorá pani Mojsejovej možno obohatí bankové konto. Peniaze sa mi zídu, možno sa pred súdom ocitnem aj ja. “Mojsejovej trestné oznámenie, vďaka ktorému chce vysúdiť desaťtisíce eur, sa tak stane pravdepodobne prvou žalobou za uverejnené príspevky na internetovej sieti Facebook,” píše dnes Nový čas. Mám sa báť?
